reklama

Motýle (poviedka)

Na „túto chatu“ som prišiel minulú stredu. Úplne sám a pre istotu som si hovoril: „Lepšie sa už cítiť nemôžeš!“ Po všetkých stresoch z domu som zrazu vychutnával ticho a pokoj, ktorý je na „tejto chate“ podľa „tejto pani chatárovej“ hlavným a asi aj jediným turistickým artiklom. Kopec vyzerá ako obrovský zelený ježko, ktorý si na chrbte nesie prezretý citrón. Ježko a citrón – hovorím si - zvláštne. A k tomu ten rybník! Nezdajú sa vám betónové bloky prinajmenšom nevkusné? O chate ani nehovorím. Len sa pozrite na igelitový prístrešok. Tak tomuto, prosím pekne, hovoria TERASA. „To“ chce poriadnu dávku fantázie, čo myslíte?

Písmo: A- | A+
Diskusia  (9)

Dôvodmi, prečo som prišiel, vás nebudem zaťažovať, nakoľko sú pre tento príbeh nepodstatné. Prezradím len, že prešiel týždeň a že som si za ten čas zvykol. Mám „svoju chatu“, „svoju terasu“, na nej „svoj stôl, krb, oheň...“ A ako sami vidíte, sedávam tu po večeroch a čakám na zotmenie. Čakám naň, aby som si vnútri mohol rozsvietiť a zvonku sa dívať do okien, do ktorých budú nočné motýle maľovať na sklo kruhy, osmičky a snehuliakov. Je to balet, len labute sú čierne a voda je biela. Ktovie, prečo príroda veci zariadila tak, aby jej okrídlené húsenice cez deň spali a v noci sa budili do tajuplného sveta, v ktorom na rozdiel od nás dokážu vidieť. A oni sa napriek tomu radšej ženú za svetlom, ktoré ich oslepuje.Trochu som sa v nich spoznával, ale až do včerajšieho večera som nevedel prísť na to, čo máme spoločné. Neostávalo mi nič iné, iba čakať. Jesť zemiaky upečené v uhlíkoch, zapíjať ich koňakom a čakať. Dívať sa do tepla sálajúceho z krbu, ktoré som v horúčave potreboval asi ako Eskimák plavky. Čakať, kým sa všetko denné svetlo poberie na opačnú stranu zemegule a ja sa budem môcť dívať na svojich súputnikov.Lucia mi mala volať, či bude môcť za mnou prísť, ale vďaka svojej zaneprázdnenosti to stihla až v piatok. A tak som v sobotu ráno sadol do auta a išiel som pre ňu dole do mesta. V aute sedela bez slova. Ešte pred cestou ma stihla upozorniť, že sa necíti dobre a z jej tónu som vytušil, že sa jej vôbec nechce stráviť so mnou týždeň, kedy, ako som predpokladal, obaja zabudneme na každodenné stresy a užijeme si svätý pokoj.Dnes je ale opäť streda a Lucia tu už nie je. Odišla v pondelok ráno, presne tak, ako mi to sľúbila v nedeľu pri hádke, keď som sa hral na športového komentátora. „Vážení priatelia, odišla, pretože sa bála nočných motýľov!“ To bolo, samozrejme jednoduchšie vysvetlenie jej odchodu, ktoré som si pre vlastnú potrebu vymyslel, keď som sa snažil celú situáciu zjednodušiť. Jednoducho si v pondelok ráno privstala, zbalila veci, sadla na autobus a odišla. Škoda, lebo – pravdu povediac – celkom ma bavilo pozerať sa, ako uteká pred motýľmi a ako oni letia stále za ňou, akoby vedeli, že sa ich bojí. „Nesmej sa zo mňa!“, povedala veľmi chladne, keď som s nadšením opisoval jej trojitý axel, odpichnutý v smere letu motýľa, ktorý jej v tme lietal okolo hlavy. „Ja sa nesmejem“, odpovedal som so stiahnutou bránicou.... Urazila sa. „Tak prepáč“, vysvetľujem, „ale pripadá mi čudné hovoriť o človeku ako o pánovi tvorstva, keď sa bojí nočných motýľov! „Tak mám arachnofóbiu, no a čo!“ „Arachnofóbia je predsa strach z pavúkov, nie z motýľov.“ „Tak motýľofóbiu. Nie je to jedno? Vieš predsa, že sa bojím všetkého, čo lieta!“ „Ale keď ti včera pri obede sadla na čínsku kapustu babôčka, tak si sa nebála. A keď si minule naháňala za chatou tie biele...“ „Ale to je iné. To sú denné.“ „Aha?“ poznamenal som uštipačne a ostal som radšej ticho. Iba som premýšľal, kto vlastne v tomto svete koho naháňa? Chvíľu bolo „to“ ticho a ja som nadobudol dojem, že hádka je nadobro zažehnaná. Ale mýlil som sa. „Aby si vedel, si arogantný, bezcharakterný a despotický sebec. Vôbec neviem, prečo tu s tebou strácam čas. Zajtra sa zbalím a prvým autobusom pôjdem domov! Mám aj iné starosti, ako neustále počúvať tvoje primitívne, debilné, nezmyselné narážky!“Na druhý deň ráno Lucia svoje slovo splnila. Zase sám. Do večera nuda a potom sledovať motýle... Našťastie včera prišli hostia. Hneď ráno sa ubytovali vo vedľajšej izbe. Keď som okolo pol jedenástej vyliezol, ešte rozospatý, využil som možnosť prisadnúť si k Nemcom, ktorí dovolenkovali na „mojej terase“, pri „mojom stole“, „mojom krbe“ a „mojich motýľoch“. Ale nevadilo mi to. Naopak, bol som rád, že nie som zase sám.Slovo Nemec vo mne odjakživa evokovalo nemotu, čo sa mi iba potvrdilo. Po nemecky viem totiž asi toľko, ako dvojročný Hagen – najmladší s mojich nových spoludovolenkárov a jeho o čosi staršia sestrička Hildrun. Ich rodičom, ktorí tvorili zvyšok osádky, som pre istotu nerozumel vôbec nič. Bolo mi to ľúto, pretože večne hrali „môj obľúbený scrabblle“. Neostalo mi nič iné, iba tráviť voľný čas s ich deťmi. „Rauchen ist nicht gut!“ povedala mi blonďavá Hildrun, keď som si zapaľoval v ten deň asi tridsiatu cigaretu.„Ich weiß, aber ich muß.“To bolo všetko, na čo som sa zmohol. Zároveň som si však uvedomil, že vôbec nemusím. Že je to tiež iba vymyslená a vsugerovaná choroba, podobne ako motýľofóbia. A tak som si ešte raz potiahol z cigarety, vychutnal sladkastú chuť sivého dymu a pritlačil som ohorok o dno popolníka. Ďalej som pri tom pozoroval dievčatko, presvedčené že rauchen ist nicht gut, ako naháňa motýle. „Kanst du deine adresse schreiben?“ pýtam sa jej nie príliš súvislou vetou, ktorú som si zapamätal z príručky Tisíc a jedna najpoužívanejších nemeckých fráz a viet. Dievčatko načarbalo na papier zopár iniciál, poskladalo ho a s nadšeným gestom mi ho vložilo do vrecka na mojich šortkách. Za pomoci jej otca, ktorý vedel trochu anglicky, som Hildrun prisľúbil, že hneď ako sa naučím po nemecky, jej napíšem list. Detské oči sa usmiali a ja som si spomenul na Lenku. Bola v meste, päťdesiat kilometrov odtiaľto a podobne ako ja, netrpela fóbiami. Bola totiž skvelá a vždy, keď som s ňou strávil čo i len päť minút, cítil som sa úžasne. Zoznámili sme sa vlastne náhodou, aj keď už dlho predtým som ju, takpovediac, scanoval pohľadom. „Toto je moja Lenka“, povedal jedného dňa starý kamarát Félix, keď som si k nemu prisadol v podniku. Objal ju pri tom okolo pása a pritisol k sebe. Trochu ma to štvalo, ale robil som sa, že to vôbec nepokladám za dôležité. Boli to vlastne aj posledné slová, ktoré v ten večer Félix povedal. Ani sme si nestačili všimnúť, kedy sa vyparil. Striedala tému za témou. Pravdou však je, že z celého nášho rozhovoru mi v hlave ostala jedna, jediná veta: „Nie, nemám nikoho. Mala som, ale...bla, bla, bla...“Okamžite som zmobilizoval všetky bunky, ktoré v tej jeden a pol kilovej manufaktúre mojej hlavy pracujú a začal som hútať, akým spôsobom ju osloviť alebo, lepšie povedané zaujať alebo, lepšie povedané, zbaliť.Po dôkladnom zvážení všetkých možností, výhod a nevýhod každej z nich a po vylúčení možných alternatív, som dospel k výsledku, z ktorého som sám ostal prekvapený. Pozval som Lenku na operu. Dodnes neviem, prečo oddelenie nápadov vyhodnotilo práve tento variant ako najvhodnejší. Dosť na tom, že som jakživ nestretol mladú príťažlivú ženu, ktorá by s takým nadšením prijala pozvanie na operu. Na kávu, to hej. Možno aj na obed. Ale na operu??? Bola presne ten typ ženy, s ktorou sa dá ísť nielen na operu, ale aj na rockový koncert, na svadobnú cestu, do krčmy, do postele.... Možno aj všade.Až do toho zvláštneho dňa som k starej hudbe nijako extra neinklinoval, takže bola aj pre mňa novým zážitkom. Veľmi sa mi páčila, ale ona bola úplne nadšená. Ešte v divadelnom foyeri sa medzi rečou dokonca nechala počuť, že jej už dávno nikto nepripravil taký romantický večer. Bol som na seba patrične hrdý, napriek tomu som sa aj naďalej správal ako absolútny gentleman. Pomohol som jej vyzliecť kabát, podržal kabelku, prisunul stoličku – všetko gestá, na ktoré v iné dni zvysoka kašlem. Ale toto nebol iný deň. Aspoň pre mňa nie. A to ešte nevedela, že som v podniku nechal rezervovať stôl. O chvíľu sme sedeli vo sviatočnom oblečení na drevených masívnych stoličkách, ktorým som od vzrušenia sústružil nohy. Čašník priniesol víno a mne začal večer.O pol druhej v noci sme dorazili druhú fľašu červeného, Lenku som odprevadil domov a sám, v nepohodlných smokingových topánkach som pomaly kráčal domov.Stretnutia dostali rytmus a pravidelnosť, ale napriek tomu, že sme sa o všetkom zhovárali otvorene, nikdy som v sebe nenašiel dosť odvahy, aby som jej povedal, čo od nej chcem.Bola príliš krásna a možno ma to miatlo. Jeden môj priateľ použil v súvislosti so ženskou krásou slovné spojenie „usmievavé oči“. Až pri Lenke som pochopil, čo tým vlastne myslel. Bola pre mňa vrcholne pekná. Bola prototypom Venuše, ktorej neodtrhli ruky.Zmenil som podnik, spoznal pár nových ľudí a začal som sa znovu obzerať po ženách a scanovať ich pohľadom tak, ako som to kedysi robieval pri Lenke. Prinieslo to neočakávaný jav. Zistil som, že ktosi scanuje mňa. V tom čase som všetky porovnával s Lenkou, takže sa mi máloktorá páčila. Táto bola čímsi...iná. Nevedel som to pomenovať ale zaujalo ma to. Mala to v očiach. Vyzeralo to, akoby.... Ten čudný pohľad sa podobal pohľadu dieťaťa, na ktoré niekto bezdôvodne kričí. Nebol vystrašený ani provokujúci. Skôr to bol pohľad nespravodlivo obvineného, unikajúceho pred ukrutným trestom.Možno má doma problémy, uvažoval som logicky, alebo jej to mešká? Bol to strach z nočných motýľov a keby som to vtedy vedel, tak sa príbeh vyvinie inak. Slovo však dalo slovo a s Luciou sme sa dali dokopy. Čas medzi tým začal plynúť rýchlejšie a na Lenku som už ani nepomyslel. S Luckou sme si rozumeli veľmi dobre, až na pár čudných vlastností, ktoré som nikdy nepochopil a tajne mi vadili. A až na tie motýle.Raz som Luciu čakal pred barom. Dohodli sme sa na pol siedmu, ale meškala. S pohľadom nikam som v duchu tipoval, akú výhovorku si zase vymyslí. Pri tejto čudesnej činnosti ma zrazu vyrušil energický hlas. „Čau!“ počujem nadšený výkrik a so smrteľným šokom z preľaknutia, akoby z diaľky, registrujem jeho pokračovanie.„Už sa ani nepamätám, kedy som ťa naposledy videla. Ako sa máš, hovor!“ „Ahoj Lenka“, odpovedám ešte stále bez dychu a snažím sa rýchlo nájsť nejakú originálnu odpoveď na túto primitívnu, debilnú, nezmyselnú a podľa mňa normálnym spôsobom nezodpovedateľnú otázku.„U mňa je všetko po starom, ty sa pochváľ.“, vsadím nakoniec na otrepanú frázu.„U mňa to tiež nie je žiadna sláva. Ráno mi prišla už tretia odpoveď z príjmačiek a stále to isté:´Blahoželáme Vám k úspešnému zvládnutiu prijímacích pohovorov, avšak s ľútosťou Vám oznamujeme, že pre nedostatok voľných miest...bla..bla..bla.......´.Nervózne pozerám na hodinky. Je už tri štvrte.„Ty niekoho čakáš?“ pýta sa Lenka a blýska po mne svojimi krásnymi očami.„Áno, priateľku. Sme dohodnutí, ale.....“Až vtedy mi to došlo. Lenkinu tvár zahalil smútok. Jej oči sa prestali usmievať a nádherné jamky na lícach sa stratili. Mal som chuť otrieskať si hlavu o stenu, ale vedel som, že by to ničomu nepomohlo, lebo na všetko už bolo príliš neskoro.Celé extempore som nakoniec uhral do autu univerzálnou debatou na obligátne témy typu - ako doma, hráš ešte na klavíri a podobne.Lenka poslušne odpovedala a z celej sily sa pritom snažila nedať najavo svoj smútok a sklamanie. Obaja sme vedeli, že to celé je hra, v ktorej sme iba my dvaja. Obaja pritom poznáme pravdu, ale snažíme sa z celej sily zakrývať ju, pre dobro nás oboch, ako hovorí stará dobrá teta fráza.Až vtedy, keď zosmutnela, som si uvedomil jej večný úsmev, nekonečný optimizmus a vôľu žiť, zatiaľ čo moja Lucia sa bála nočných motýľov.Oheň v krbe dohorel a zatiaľ, čo malý nemecký chlapček poletoval po terase s úžasnou energiou, my sme začali sťahovať veci do obývačky, nad dverami ktorej čnel honosný nápis SPOLOČENSKÁ MIESTNOSŤ. Jedinou spoločnosťou v nej boli rôzne neživé predmety určené na rozšírenie spektra spoločenského vyžitia a uspokojenie prazvláštnych potrieb druhu Homo sapiens. Mám na mysli rôzne druhy prijímačov, od sterea, televízie, videa a satelitu až po telefón, káblovú prípojku a podobne. Okrem toho tu lietali rôzne druhy hmyzu a bolo ich toľko, že zručnejší fotograf by z nich nafotil slušnú encyklopédiu. Keď sme sa kompletne presťahovali, zobral som do rúk gitaru a začal hrať. Snažil som sa prísť na iné myšlienky a Hagen, ktorý ani po päťdesiatich kolečkách okolo terasy nejavil známky únavy, spomalil a začal ma pozorovať. Myslel som na to, na čo asi myslí. Čo vo mne vidí svojimi modrými očkami a ako vníma to, že sedím a brnkám rukou na kovové špagáty natiahnuté na kuse dreva absurdného tvaru. „Kanst du eine gitar spielen?“ opýtal som sa ho zo žartu svojou nesmelou nemčinou. S ním som si rozumel zo všetkých najlepšie, moja slovná zásoba mala najbližšie k tej jeho.Na otázku Hagen sebavedomo prikývol a v anjelsky nevinnej tváričke sa odrazu zjavil hrdý výraz, taký, aký sa môže zjaviť iba medzi dvomi chlapmi. „Zeig mir!“ hovorím mu. Najprv nechápavo pozrel, ale potom pochopil. Podišiel ku mne a drobulinkým prštekom prešiel po strunách. S úžasom sa díval na prazvláštny nástroj na mojich kolenách a brnkal prštekom ďalej. Keď chytil monotónny rytmus, začal som chytať akordy. Ddur, Gdur, A7. Jednoduchá schéma, na ktorej sa dá zahrať aj sto pesničiek. Asi minútu som sa smial na tom, ako miniatúrna ručička rozochvieva struny v pochodovom rytme.... Raz, dva, raz, dva začal Hagen spievať. Jeho kučeravá sestrička, ktorá ma neustále upozorňovala, aby som nestratil jej adresu, zmeravela a o prekvapení rodičov ani nehovorím. Hagen vo svojich necelých troch rokoch odpočúval akordy, ktoré som mu chytal a prispôsobil im melódiu detskej pesničky, ktorú sa, ako som sa neskôr dozvedel, naučil v škôlke a ktorá sa v skutočnosti spieva úplne inak. Zarážajúce bolo, že tú melódiu si evidentne vymýšľal v reálnom čase a pritom nebola vôbec falošná.Doteraz neviem, o čom spieval ale z jeho pesničky som pochytil jedno, jediné slovo. Schmeterling.V nemom úžase nad talentom dieťaťa som znovu začal vnímať motýle tancujúce na oknách, pre zmenu z druhej strany.Santana dohral a dospieval, ešte sme sa chvíľu s rodičmi bavili o jeho nevšednom umeleckom prejave a potom som už zaregistroval iba „Dobru noc“, ktorú mi lámanou slovenčinou zaželal patriarcha nemeckého klanu.V hlave som si rekapituloval momenty dňa, ktorým s náskokom dominoval Schmeterling. A vtedy sa mi zrodila v hlave čudná dilema. Ktorá z mojich dvoch lások mi môže jedného dňa priniesť na svet dieťa, čo bude vo svojich troch rokoch brnkať na mojej gitare a spievať mi o motýľoch? „Tá“ inteligentná, krásna, platonická? Alebo „tá“ skutočná, krásna, inteligentná, ale chladná a večne zaneprázdnená strachom z motýľov?Chcem stretnúť človeka, ktorý mi dá odpoveď. Možno by mi to Hagen zaspieval a možno Hildrun poslala v liste, ale to by som sa musel naozaj naučiť po nemecky, aby som im rozumel. Zhasol som svetlo. V tichu a tme som sa pobral do svojej izby. Na jednom z kresiel boli pohodené moje nohavice, tričká, šortky, slipy a ponožky. Druhé kreslo bolo prázdne. Ešte ráno tam boli Luckine veci. Zrazu som tam sedel ja a díval som sa na manželskú posteľ. Pozeral som na dva vankúše, dve periny ale v tme za oknom som videl iba jedného človeka. Ani neviem, prečo som opäť dostal chuť na cigaretu. V izbe však boli dymové alarmy a vonku sa mi už nechcelo. Záchranu som našiel v kúpelni. Sadol som si na okraj vane, zapálil si cigaretu a s nesmiernym pôžitkom som vťahoval ostrú chuť dymu. V hlave mi stále rezonovala veta „Rauchen ist nicht gut“, ktorú v rodnom jazyku čítam na škatuľkách už päť rokov, ale jej skutočný význam som pochopil, až keď mi ju povedalo maličké nemecké dievčatko s hnedými očami a modrinou na kolene. Pohár s popolom som vypláchol a vošiel do izby. Pohľad mi padol na malú bodku, plynulo sa pohybujúcu po okennej tabuli a až vtedy mi to došlo. Až vtedy som pochopil, aká je príroda vo svojej dokonalosti neporaziteľná. Až vtedy som prišiel na to, že hoci som homo sapiens, pán tvorstva, ktorý potrebuje k životu televízor, zástrčku a lásku a ktorý si vymýšľa dôvody, aby v dobrom úmysle oklamal samého seba, že som vlastne aj tak iba jeden z motýľov zo začiatku príbehu. Už vás nebudem zaťažovať, nakoľko som pre tento príbeh nepodstatný. Prezradím len, že prešiel týždeň a že som si za ten čas zvykol. Mám „svoju chatu“, „svoju terasu“, na nej „svoj stôl, krb, oheň...“ Ľahám si na manželskú posteľ, zatváram oči na dvoch vankúšoch, prikrytý dvomi perinami počúvam v nekonečnej slobode vlastnej slepoty jemnučké klopanie súputnika, ktorý sa, nevediac o priehľadnej hmote, zvanej sklo, dobýja za nedosiahnuteľným svetlom mojej nočnej lampy. Gute nacht.Všetkým blogerom želám šťastné vianoce a úspešný nový rok. (www.jezisko.org) :o)

Martin Horbal

Martin Horbal

Bloger 
  • Počet článkov:  20
  •  | 
  • Páči sa:  1x

Doma milujúci otec a manžel, v divadle galantný gentleman, v krčme voľnomyšlienkársky alkoholik, a aby som neumrel od hladu, tak aj grafický dizajnér a web developer :) Zoznam autorových rubrík:  PrózaKultúraĽudiaSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu