reklama

Adresát neznámy

Lukáš sa prechádzal po meste a hľadal peniaze. Ich hľadaním stratil veľa času, ktorý potom už nikdy nenašiel, ale o tom až neskôr.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (5)

V jednu daždivú nedeľu Lukášovi zazvonil budík a on po ňom tresol akoby nemal rád daždivé nedele. Z postele liezol pomaly. Odkryl perinu a ostal sedieť na okraji matraca, ako keby to ráno ani nebolo pravdou. Potom konečne vstal, podišiel k zrkadlu a pozrel sa do krvavých očí. Z chabej poličky nad umývadlom vzal alpu a vypláchol si ňou ústa. Sklonil sa, strčil hlavu pod prúd chladnej vody, ktorá už beztak tiekla na sekeru a rannú hygienu považoval z ukončenú. Utrel sa do špinavej košele zo včera, prehodil ju cez okraj vane, obliekol si čistú a vyšiel z kúpelne. Hrajo trikrát zaštekal a Lukáš vedel, čo to znamená. Vzal náhubok, ktorý visel na klinci a zamrežoval úbohému psovi tlamu. Spolu vyšli na ulicu. Hrajo sa rozbehol k stromu. Lukáš ostal stáť pri vchode aby nezmokol a vdychoval dážďovkový smrad neskorého leta. Zapálil si cigaretu a premýšľal, čo je odpornejšie. Či hnusný decht alebo dážďovkový smrad. Spomenul si na Ďura, ktorý mu daroval fajku. Bolo to dávno. Odvtedy sa neozval. Zomrel na rakovinu jazyka. Tá fajka je stále v skrinke nad rádiom. Prečo ju nefajčí? Prečo ju nikdy nefajčil? Zakričal na Hraja a vošli späť do tmavého bytu.V kuchyni si urobil praženicu, ktorú mu kedysi robievala Marta. Tiež zomrela. Ďura nepoznala ale možno ho teraz pozná. Tupým nožom odrezal hrubý kus chleba a sadol si za stôl. Jedol pomaly a rozmýšľal pri tom. Občas zdvihol hlavu od taniera, možno chcel skontrolovať, či sa niečo nezmenilo. Či z daždivej nedele nie je zrazu slnečná sobota, ale keď zistil, že nie je, opäť sa zahľadel do svojej žltej praženice. Keď dojedol, nevstal a neumyl za sebou tanier, iba ho odsunul, akoby ho už nikdy nepotreboval. Natiahol sa cez stôl, kde ležali krížovky a začal sa medzi nimi prehrabávať. Našiel akýsi papier. Z jednej strany bol popísaný nečitateľným rukopisom a opečiatkovaný. Bola to lekárska správa. Obrátil ho na čistú stranu, vzal ceruzu a začal písať:Milá Marta!Píšem ti, lebo som ťa už dlho nevidel a je mi smutno. Za tých päť rokov, čo sme sa nevideli sa v mojom živote stalo veľa vecí. Asi dva mesiace potom, čo si odišla som bol posledný krát na súde. Necítil som už nenávisť, iba smútok. Obrovský smútok, že sa to muselo stať. Šofér vyviazol s podmienkou a na tri roky mu odobrali vodičák. Po vynesení rozsudku prišiel za mnou že mu je ľúto. Aj mne bolo. Dal mi za teba aj nejaké peniaze. Vraj teraz, keď som sám, ich budem potrebovať. Zobral som. Dúfam, že sa nehneváš. O týždeň nato som predal auto. Nechcel som ho. Poplatil som dlhy na domovej správe a šiel som do krčmy. Emil Polák, ten, čo ho nemáš rada, mi povedal, aby som nečakal a znovu sa oženil. Aj by som sa, ale zrazu nebolo s kým. Kúpil som si psa. Hraja. Je to bastard ale poslúcha. Vykšeftoval som ho s jedným bezdomovcom za dve stovky. Bol rád, že má peniaze. Aj ja som bol rád, že nie som sám. Hrajo si rýchlo zvykol. Vymaľoval som byt na bielo a kúpil som koberec. Zelený. Emil povedal, že pasuje k nábytku. Mal som ešte osemdesiattisíc. Robotu som stále nemal a ani nemám. Nedá sa. Po päťdesiatke je už ťažko. Chodil som na fušky. Emil mal známeho, čo vyrábal garážové dvere, brány a ploty, tak sme chodili maľovať. Ja vždy a Emil niekedy. Mal som sedemsto korún na deň a robil som asi desať dní do mesiaca. Emil robil menej. Chodil do krčmy a spíjal sa. On mohol. Podedil peniaze aj dom po rodičoch. Chlapík, ku ktorému som chodil na fušky odišiel po roku zarábať do Nemecka. Tam sa vraj lepšie podniká. Veril som mu. Zobral som svojich osemdesiattisíc a presťahoval sa k mame do Revúcej. Bývala v štátnom a nechcela ho odkúpiť. Vraj načo. Ja byt mám a pre koho to nechá? Náš byt som prenajal za inkaso a tisíc korún navrch. Mame som povedal, že len za inkaso, aby som mal aj pre seba. Myslel som, že budem odkladať ale nedalo sa. Kým som mal ešte rezervu bolo dobre. Potom mama začala chodiť do akéhosi spolku. Vraj či poznám pravú pravdu... Povedal som, že nepoznám. Tak že aby som šiel s ňou. Že sú to veľmi milí ľudia. Platila tam nejaký mesačný poplatok. Neviem koľko ale nezdalo sa mi to z kostolným poriadkom. Vadil jej aj Hrajo. Vraj pes do bytu nepatrí. Povedal som, že aspoň nebude sama, keď budem niekde preč. Ale pre istotu som Hraja začal nosiť radšej zo sebou. Nerád som bol doma, lebo mama začala byť čudná. Hovorievala o tebe, o tom, že nemám deti, že čo si počnem, keď tu už nebude... Onedlho zomrela. Možno sa s ňou teraz vídaš, tak jej nehovor, že som ti to písal. Ja som ostal na dne. Vrátil som sa do nášho starého bytu. Neplatil som, lebo som nemal z čoho. Nejaké peniaze som vždy niekde zarobil ale tie som minul v krčme, lebo pitie bola tá bližšia méta, ktorá ma dokázala oslobodiť z problémov. Aspoň na chvíľu. Aj Emil pil. Pil viac ako ja. On vlastne pil už druhý raz, lebo kým som bol ja v Revúcej, on bol na Prednej hore. Žena od neho odišla a rodičov už nemal. Mal ešte peniaze tak mi aj požičiaval. Dakedy sme chodili na hríby. On mal tiež psa ale vždy sme brali iba jedného, lebo sa neznášali. Druhý bol zatiaľ u krčmára Imra. Imra nepoznáš. Prisťahoval sa z Dubnice a otvoril krčmu tam, ako bol dakedy zelovoc. Tam sme z Emilom chodili. Aj iní chodili, ale veľa nás poodchádzalo. Laco išiel na Čechy. Fedor bol inteligencia. Ani neviem prečo medzi nás chodieval. Mal vysoké postavenie vo veľkej firme. Ale veľa ohováral. Raz sa pobil z Emilom a odvtedy prestal chodiť. Aj ja som prestal chodiť. Mám dlh u Emila aj u Imra. Mal som aj na domovej správe ale už mi zobrali byt, tak už nemám. Dostal som od mesta náhradu. Nič moc, ale keď iné nie je... Hrajo má už štyri roky. Má viac ale rátam odkedy ho mám ja. Možno má už aj päť. Kupoval som mu konzervy ale nemám už začo. Tak chodíme do mesta a on si vždy niečo nájde. Stretli sme aj toho bezdomovca, čo mi ho predal. Hrajo ho už nepoznal ale on jeho ešte hej. Čudoval som sa, prečo aj jemu nedajú byt ale nepýtal som sa, tak neviem. Práve som dojedol praženicu. Mal som nejaké vajíčka. Občas sa niečo nájde, tak si kúpim. Inak obedujem v charite. Z nášho starého bytu mi ostalo len pár vecí a aj ten cestovný budík a obedár, čo si mi kúpila, keď som robil týždňovky. Tak s ním teraz chodím na charitu. Dávajú za dvadsať korún ale keď nemám, dajú dakedy aj zadarmo, ak sa im zvýši. Aspoň polievku. Podľa toho, kto vydáva. Aj teraz sa pomaly zberám. Za chvíľu bude jedenásť a to už začnú vydávať. Tak, len aby si vedela. Ak uvidíš Ďura, toho, čo mi daroval fajku, povedz, že pozdravujem. Aj mamu. Opatruj sa. Z láskou, tvoj Lukáš.Lukáš položil ceruzu, preložil list napoly a pomaly vstal. Zvesil z klinca náhubok, nasadil ho Hrajovi na hlavu, zo skrinky nad rádiom vybral fajku, čo mu pred rokmi daroval Ďuro, a vyšli von. Už nepršalo, iba chodníky boli mokré a stále bolo cítiť dážďovkový smrad. Lukáš ho nenávidel. Evokoval v ňom niečo, čo nemá hlavu ani pätu. Pripomínal mu špinu, chorobu, smrť... Keď zomrela jeho žena, pamätá si ako kráčal z cintorína a cítil ten smrad. Ten odporný zápach mokrej hliny, ktorá mu zobrala Martu. Prešiel okolo kostola a pozeral sa pritom na zem. Vždy to robil. Vždy, keď sa prechádzal s Hrajom, pozeral na zem. Hľadal peniaze, lebo vedel, že Martu už nenájde. Rozčuľovalo ho, že niekto príde k peniazom ako slepé kura k zrnu. Cítil nenávisť voči celému svetu keď videl drahé autá a márnotratných ľudí v drahých kabátoch. Už tri roky takto blúdil a stále veril, že nájde aspoň raz papierik s nominálnou hodnotou, ktorý si tak dokonale vedel predstaviť na zemi pri strome. Alebo peňaženku plnú takýchto papierikov, ktorú stratil nejaký márnotratný cynický boháč v drahom kabáte. Za tie dva roky nenašiel nič, než pár drobných a napriek tomu stále dúfal, že práve dnes je ten deň, kedy konečne nájde hoci aspoň stovku. Pozrel na hodinky a zistil, že má ešte pol hodiny času. Pred športkou stretol cigána a opýtal sa ho, či nechce hodinky kúpiť. Boli to vzácne hodinky. Pozlátené. Dostal ich od Marty na štyridsiatku a bola to jediná cenná vec, čo mu ešte ostala. Cigán povedal, že dá dvesto korún. Lukáš prikývol, zobral peniaze a pozeral ako cigán kráča s hodinkami preč. V stánku kúpil obálku, známku a tabak. Zvyšok peňazí odložil do vrecka. Vytiahol list, vložil ho do obálky, nalepil známku a vydal sa, bohvie prečo, na stanicu. Pri priehradke poprosil železničiarku aby mu požičala pero. Na zalepenú obálku napísal „pre Martu“, vrátil pero a vyšiel von. Vhodil list do poštovej schránky. Z vrecka vytiahol fajku od Ďura, napchal ju tabakom, čo kúpil za hodinky, zapálil ju a kráčal popri koľajniciach smerom ku charite. O pár hodín na to železničná polícia odpratávala z koľají Lukášovo mŕtve telo. Medzi ľuďmi, ktorí sa zbehli, obzrieť si nevídanú atrakciu bol aj bezdomovec, ktorý kedysi predal Lukášovi Hraja. Pretlačil sa pomedzi ľudí a zobral do náručia psíka, ktorého sa pred niekoľkými rokmi vzdal. Keď ho dvíhal, všimol si v krvavej stope na tráve papierik. Bola to stokorunáčka. Dvihol ju, dal si ju do vrecka a odkráčal s Hrajom preč.O tri dni, bez účasti verejnosti a kňaza, pochovali Lukáša na štátne trovy. Keď mestskí zriadenci vypratávali sociálny byt, v ktorom Lukáš býval, našli okrem fotografií, starého tranzistora a krížoviek už iba list, ktorý ležal v schránke. Bola to biela, riadne ofrankovaná obálka s pečiatkou „adresát neznámy.“

Martin Horbal

Martin Horbal

Bloger 
  • Počet článkov:  20
  •  | 
  • Páči sa:  1x

Doma milujúci otec a manžel, v divadle galantný gentleman, v krčme voľnomyšlienkársky alkoholik, a aby som neumrel od hladu, tak aj grafický dizajnér a web developer :) Zoznam autorových rubrík:  PrózaKultúraĽudiaSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu